Marek mi na to odpovedal štýlom: “A čo? veď sme ešte neboli manželia.” Takmer mi vypadli oči. Prehlásila som, že sa s ním rozvediem. Na to mi odpovedal, že nech to urobím, veď tak či tak som sa chcela vydávať silou mocou len ja.
Mareka som nespoznávala a na tieto chvíle dodnes spomínam veľmi často. Prišli pocity viny, že ja môžem za to, že sa správa takto. Teraz si možno poviete, že som hlúpa, no nenechala som ho. Nemohla som opustiť vysnívaný život. Po čase mi sľúbil, že sa to už nikdy nestane, že si uvedomil, že urobil chybu a ja som mu po niekoľkých mesiacoch odpustila. Až po terapii som si uvedomila, že som bola priveľmi fixovaná na moje predstavy a ideály, v tom čase som navyše chcela čo najskôr otehotnieť.
A tak sa aj stalo. Dva roky po svadbe som otehotnela a na našu krízu som sa snažila pomaly zabudnúť. Marek mi hovoril o každom svojom kroku, preto som mu verila. Párkrát som mu ešte skontrolovala mobil, aby som sa uistila, že si so žiadnou ženou už nepíše. Neskôr som to prestala robiť, pretože si získal moju dôveru.
Ako šiel čas, tešili sme sa po rokoch už dvom deťom – Jakubkovi a Viktorke. Sústredila som sa na deti. Náš vzťah s manželom rokmi ochladol, no myslela som si, že je to prirodzené, predsa sme spolu strávili už veľa rokov. Marek však začal byť podozrivý. Domov prichádzal neskôr než obvykle, začal si vymýšľať rôzne stretnutia. Mobil bol však stále “čistý”, žiadne konverzácie so ženami som mu nenašla. Musela som teda vymyslieť iný spôsob ako si overiť, či mi je verný.
