Pamätám si, že bola tmavá zimná sobota po polnoci roku 2013, keď sa stala hrozná tragédia. Bol som celkom na mol, túlal som sa sám po uliciach až som zašiel do parku. Neďaleko odo mňa som započul ženský krik, ktorý bol však tlmený. Šiel som za zvukom, nie preto, lebo som chcel pomôcť, ale preto, lebo to bola moja pudová reakcia. Zbadal som, ako sa za jednou budovou muž snaží vyzliecť ženu, ktorej na ústach držal ruku, aby ju nebolo počuť. Nepamätám si, čo na sebe mali, no ten obraz nezabudnem nikdy. Moja opitá hlava usúdila, že najlepšie bude odísť, preto som zdupkal preč.
O pár dní na dvere nášho bytu klopali policajti, ktorí chceli so mnou hovoriť. V prvom momente som sa zľakol, že sa rodičia dozvedia o mojom probléme s alkoholom, no potom som si uvedomil, že som dospelý a nemôže sa mi nič stať. Vzali ma so sebou na policajné oddelenie, kde ma podrobili výsluchu. Potvrdil som, že som sa v sobotu zdržiaval v parku, čo im potvrdil barman z neďalekého podniku a tiež kamerové záznamy. Vysvitlo, že muž v parku sa snažil zneužiť ženu, čo sa mu potom aj podarilo. No zašlo to ešte ďalej, nakoniec ju dobodal a ona zomrela.
Keď som sa to dozvedel, zavládla v mojom tele neuveriteľná bolesť. Fyzicky som trpel, keď som si uvedomil, že tá žena mohla žiť, ak by som nebol zbabelý ožratý čurák. Utiekol som z miesta nehody, trestného činu, v ktorého som bol svedkom a musel som čeliť vážnym následkom. Bolo to pre mňa veľké prebudenie a pochopenie, že musím niečo zmeniť. Nedokázal som sa viac pozrieť svojim rodičom do očí.
Rozhodol som sa, že už nebudem piť a snažil som sa nájsť pomoc. Navštívil som terapeutov a skupiny podpory pre ľudí s alkoholovými problémami. Bol som závislý na alkohole a musel som sa s tým vysporiadať. Musel som sa vyrovnať s tým, že som nezachránil ženu, ktorá dnes ešte mohla žiť.
Je mi to veľmi ľúto, a priznávam sa k tomu preto, aby to otvorilo oči rodičom, ktorí nedávajú dostatočný pozor na svoje deti a tým, ktorý zľahčujú alkohol.
