Po vytvorení citového puta sa kňazovi manipulovalo omnoho ľahšie. “No ja už som nemala silu nejako oponovať.” Katka tiež povedala, že ich nerovnomerný vzťah trval dokopy 6 rokov. “Postupne to prešlo na se*uálny styk. Trvalo to niekoľko rokov. Stretávali sme sa na fare, alebo u nás doma, dokonca keď boli doma rodičia. Nikto o tom nič nevedel.”
Situácia sa začala pre Katku meniť, keď kňaza agresora preložili na inú farnosť. “Potom tých stretnutí už bolo menej a ja som sa snažila z toho nejako dostať von. On vždy sľuboval, že už prichádza ako priateľ, a ja som tomu vždycky uverila, ale vždy to pokračovalo v zneužívaní.”
Neskôr začal i emocionálny nátlak, ktorý sa prejavoval tým, že agresor s Katkou nekomunikoval: “Bolo to tak, že sa zrazu z ničoho nič objavil, ozval sa a potom sa opäť na mesiace stratil a ja som v tom vždy zostala taká zmätená, že nevedela som, čo sa vlastne deje, lebo nijaké odpovede na moje otázky som nedostala. Bola som v tom úplne sama.”
“Ono to skončilo po asi 6 rokoch, potom to trvalo ešte 3 roky, kým som sa zdôverila aspoň jednej osobe, jednému kňazovi. To zdôverenie sa mi však dokopy trvalo rok – kým som mu povedala všetko.” priznala Katka.
Kňaz, ktorému sa Katka zdôverila, ju povzbudil, aby svoje svedectvo poskytla i biskupskému úradu. Na to však Katka nenabrala silu, preto to dokázala urobiť až rok po zdôverení sa tomuto kňazovi. Následne sa začal náročný cirkevno-právny proces, ktorý obnášal rôzne vypočúvania. “Akonáhle sa proces začal, tak ten kňaz požiadal o odchod z kňastva. Takže kým sa skončil proces, tak tri roky nebol kňazom. Takže jeho spolukňazi sa ani nedozvedeli skutočný dôvod jeho odchodu.”
Katka sa v čase procesu snažila svoj príbeh vnímať ako uzavretú časť jej života. V skutočnosti ju ale to, čo sa jej stalo, zasiahlo omnoho hlbšie, než sama predpokladala. “Aj som si to myslela, že je to uzavreté, ale potom sa to časom ukázalo, že to uzavreté nie je. Ja som žila v tom, že sa mám dobre, ale potom mi životné okolnosti ukázali, že vôbec.”
Odborníčka sa vyjadrila, že existujú viaceré varovné signály pri správaní sa iných osôb k deťom. V tomto prípade by bolo najlepšie aby rodič alebo širšie sociálne okolie poznali znaky gro*mingu- prejavovanie zvýšenej pozornosti, venovanie nadštandardného času, vyhliadnutie si dieťaťa z nejakej skupiny, vyhľadávanie možností, kedy by mohol byť s deťmi osamote… to všetko sú prvky, pri ktorých by dospelí mali zbystriť pozornosť. V takom prípade je dôležité dohliadať na interakcie daného človeka s deťmi. Ako vo všetkom, i tu platí zlaté pravidlo: “Dôveruj, ale preveruj.” čo sa podľa odborníčky týka i autorít, ktoré sa s deťmi stretávajú.
Katka, obeť zneužívania tiež povedala, že spočiatku sa svoje spomienky snažila ututlať, preto pred psychickými dôsledkami utekala: “Aj vtedy som vnímala následky toho zneužívania, ale mojím spôsobom vysporiadania sa s tým všetkým vtedy bolo to, že som to dala bokom, alebo som za to dala bodku, že to mám uzavreté. Ale to platí len na určitý čas. Potom som sa dostala do veľkého ticha, práve vtedy sa u mňa všetko otvorilo, a to aj také veci, ktoré som si nepamätala.”
Upozorňovať na problémy tohto typu je podľa odborníčky nevyhnutné, preto by si všetci rodičia a dospelí mali uvedomiť, ktoré prejavy sú za hranicou. Takým spôsobom sa môže zamedziť podobným príbehom, a osudom, aký postihol i Katku. “Rodičom môže imponovať, že práve ich dieťa je zvýhodnené, výnimočné pre nejakú autoritu, avšak presne v takom prípade treba zbystriť pozornosť.”
