Tento vzťah nás oboch nesmierne psychicky náročný. Každý deň som bola v strese z toho, čo sa stane ak to niekto zistí. Začala som naliehať, že má opustiť kňaztvo a byť so mnou. On to odmietal, čo mi veľmi ubližovalo. Povedal, že nemôže, že je zaviazaný nielen voči Bohu ale i ďalším osobám, napríklad rodine. Potom som prestala naliehať, pretože som o neho nechcela prísť a bála som sa, že ho stratím.
Po čase sa o nás začali šíriť klebety. Nik síce nevedel, že sa tajne stretávame, no moja staršia kolegyňa si všimla naše rozhovory v škole. Začalo to jedinou podpichovačnou otázkou, ktorá však prerástla do ohovárania po celej dedine. Vedela som, že si o mne šepkajú. Situácia sa však ešte viac skomplikovala, keď som otehotnela. Vedela som, že musím odísť z dediny, chcela som odísť s ním. Chcela som aby sme spoločne vychovali naše dieťa. Keď som mu to oznámila, zažila som šok. Nesmierne sa na mňa nahneval, povedal, že to dieťa nesmieme mať. Zlomilo mi to srdce, pretože som myslela, že ho to zmení.
No pre mňa sa začal teror, hovoril mi, že som klamárka, že som si mala dávať pozor, že som mala brať antikoncepciu… Že mi naň bude posielať peniaze ale nesmie sa k nemu priznať. Že nedovolí nikomu, aby ohrozil jeho kňazské povolanie, ani dieťaťu, ani mne. Raz mi dokonca povedal, že mi neverí, že som tehotná, vraj som si to celé vymyslela aby sa ku mne pripútal. Bol to psychický teror, a to ani nespomínam všetko, čo mi povedal a urobil v tom čase, pretože je pre mňa nesmierne náročné o tom hovoriť. Bola som psychicky na dne a rozhodla som sa, že pôjdem na potrat. Nechcela som dieťa, ktoré budem vychovávať sama, ktoré nikdy nebude vedieť kto je jeho otcom. Nakoniec som skončila na psychiatrii. O tomto období nechcem veľmi hovoriť, jednak preto lebo mám na to hrozné spomienky, jednak preto, že si z toho pamätám len veľmi málo, pretože som bola fyzicky mimo. Môj milenec, partner, kňaz, mi povedal, že som šialená, a že sa už nikdy neuvidíme. To mi spôsobilo psychické problémy, chcela som sa zabiť od žiaľu. Bola som ním posadnutá. Na pobyte na psychiatrii som naše dieťatko potratila.
Po pár rokoch viem, že tento vzťah bol chorý. Od môjho oznámenia tehotenstva som ho nevidela. Presťahovala som sa celkom inde, začala som navštevovať psychiatra a doteraz beriem antidepresíva. Zatiaľ sa na žiaden vzťah necítim, hoci pomaly skúšam otvárať svoje srdce voči mužom. Dnes je už kňaz na celkom inom mieste na Slovensku, neviem, kde ho preložili, no viem, že to nemohol byť dobrý človek. Ako mohol nechcieť dieťa, ktoré vzniklo z našej lásky? Bola som pre neho len zábavka? To sú otázky, ktoré vo mne vyvolávajú úzkosť a neviem, či niekedy ešte budem môcť niekoho milovať.
