Keď som bola v puberte, rodičia si so mnou nevedeli dať rady. Sústavne som chodievala von, víkendy som pracovala v bare, kde sa i čo-to popilo. Chodila som na strednú zdravotnícku školu v malom meste, a popravde, veľmi som ju neriešila. Vždy som bola priemerné dieťa, nikdy som sa nejako špeciálne nevenovala štúdiu. Moje známky boli zväčša dvojky a trojky.
Zdravotnícka škola ma nebavila, bola som v partii, ktorá sa chystala po škole skôr do zahraničia, než makať do zdravotníctva. Ja som si nechávala dvere otvorené a tvrdila som, že ešte celkom neviem, čo budem robiť. Doma mi vraveli, že by som mala po vzore staršieho brata tiež odísť pracovať do firmy do Nemecka, pretože aj keby študujem svoj odbor ďalej na vysokej škole, budem to mať finančne náročné po celý život. Mne sa však predstava, že celý život robím niečo, čo ma nebaví, nepozdávala.
Všetko sa zmenilo, keď som nastúpila do 3. ročníka na strednej, kedy k nám prišla psychologička, aby otestovala naše profesijné predpoklady a charakter. Robila nám tiež IQ testy, potom si nás zavolala na súkromný pohovor. “Pozerala som si vaše známky, vašu dochádzku a nerozumela som tomu, prečo na školu tak kašlete, keď máte predpoklady na to byť výbornou študentkou” – povedala mi ako prvé. Myslela som si, že ma chce len namotivovať, no potom mi ukázala výsledky mojich testov, ktoré prekvapili aj mňa samotnú. Vyšlo z toho to, že nebyť mojej lenivosti, mohla by som si trúfať na omnoho viac, než len prácu zdravotnej sestry alebo za pásom v Nemecku.
