Lenka (26) je hrobárka. Kvôli svojej práci, pri ktorej sa dotýka kostí a kope hroby, si nevie nájsť priateľa. Rande končí skôr, ako začne, tvrdí

Lenka nakoniec získala šancu, na ktorú čakala, a jej prvé pracovné skúsenosti ju len utvrdili v tom, že si vybrala správne. Dokonca mala možnosť svojmu kolegovi oznámiť, že majú pohreb, čo bola dovtedy úloha vyhradená len pre neho. Napriek tomu dlho tajila svoje povolanie pred rodinou a priateľmi. Reakcie okolia boli často šokujúce a niektorí príbuzní sa s jej výberom nikdy nezmierili. „Ľudia sa ma pýtali, či som bola vo väzení alebo či vykonávam verejnoprospešné práce. Nerozumeli, že som certifikovaná hrobárka, ktorá svoju prácu berie ako poslanie a má veľkú úctu k mŕtvym,“ vysvetľuje Lenka s pocitom nespravodlivosti.

Lenka je hrobárka. Prácu by nikdy nemenila

Jej práca ovplyvňuje aj jej osobný život, najmä pokiaľ ide o randenie. „Keď chlapcom poviem, čo robím, často to rande skončí skôr, než začalo. Majú predstavu, že na cintoríne chlastáme, aby sme vydržali,“ smeje sa. Napriek všetkým predsudkom a fyzickej náročnosti by svoju prácu nemenila za nič na svete. „Niekoľkokrát som bola tak unavená, že som sa nemohla ani pohnúť, ale vždy som sa vrátila a pokračovala,“ hovorí s hrdosťou.

Práca na cintoríne je nielen fyzicky, ale aj emocionálne náročná. Lenka si spomína na prípad staršieho muža, ktorý zomrel a dlhé týždne ho nikto neobjavil. „Syn ho navštevoval len pre peniaze a keď naposledy prišiel, ucítil zápach a zavolal políciu. Arogantne sa potom sťažoval, že musí platiť pohreb,“ opisuje hrobárka Lenka prípad, ktorý jej utkvel v pamäti. Minulý rok dokonca pochovávala aj blízkeho príbuzného, čo bolo pre ňu obzvlášť náročné.

Napriek všetkému Lenka svoju prácu vníma ako poslanie a vykonáva ju s úctou a rešpektom. „Práca hrobárky je pre mňa srdcovou záležitosťou a nič by som na tom nemenila,“ uzatvára s presvedčením.