Na pohrebe Štefana Kvietika nastal rozruch. Nečakane vyskočil muž a… museli zasiahnúť!

Ticho, ktoré sa nieslo historickým priestorom, rozprávalo viac ako slová. V sobotu sa ľudia z rôznych kútov Slovenska stretli, aby sa rozlúčili s legendou, ktorá svojím hlasom, tvárou aj postojom ovplyvnila celé generácie. Štefan Kvietik bol viac než len herec. Bol symbolom kultúrnej pokory, umeleckej vášne a ľudskej dôstojnosti. Jeho život bol pre mnohých inšpiráciou. A jeho odchod vyvolal vlnu emócií naprieč spoločnosťou.

Rozlúčka nebola okázalá, ale napriek tomu mala silu, ktorú cítil každý prítomný. Zazneli spomienky, slová vďaky a nezabudnuteľné citácie. Umelecký i osobný rozmer jeho osobnosti pripomenuli blízki aj kolegovia. Mnohí si poplakali, iní len mlčky stáli. Vzduchom sa niesla úcta. Úcta k mužovi, ktorý celý život odmietal slávu, no napriek tomu si ju zaslúžil viac ako ktokoľvek iný.

Aj duchovný rámec pohrebu bol výnimočný. Spojil viaceré cirkvi, viaceré generácie a viaceré svety – svet divadla, filmu, politiky aj bežných ľudí. Dokonca aj nečakaný incident nezatienil dôstojnosť chvíle. Všetko sa vrátilo do ticha. Do ticha, ktoré hovorilo o veľkom odchode.

Bol to pohreb, aký sa len tak nezabúda. Aký si zaslúži človek, ktorý celý život tvoril srdcom. Ale prečo sa rozlúčka s ním neuskutočnila v Slovenskom národnom divadle?

To nie je všetko. Pokračovanie článku nájdete na ďalšej strane ↓