Aj Váš príbeh začína: Utekám cez lavínovy svah pred medveďom….?

Za dobrodružstvom až na koniec karpatského oblúka 🙂

Ako každý mladý chlapec aj ja som bol v srdci dobrodruh, objaviteľ, zvedavý pozorovateľ, bojovník. Často to bolelo, niekedy viac, inokedy menej. Bola to škola života, ktorá zo mňa urobila muža, no v srdci som ostal tým dobrodruhom a objaviteľom, ktorým ostanem už navždy. A preto aj po tých rokoch, plný spomienok, mám toho ešte veľa na objavovanie. Jeden z nesplnených snov som práve plánoval zrealizovať.

Poznáte ten pocit keď plánujete výlet do neznáma, v hlave sa vám premietajú rôzne scenáre možného vývoja nadchádzajúcich udalostí. Premeriavate pohľadom aj dotykom každú súčasť výstroja, zvažujete medzi vybavenosťou a hmotnosťou a viete že po tomto výlete už nikdy nebudete taký ako predtým. Plánovali sme výlet do hlbokých opustených a masovým turizmom nedotknutých končín južného Rumunska.

Samozrejme som si tú nádheru nemohol nechať len pre seba, a tak som zverboval všetkých milovníkov prírody čo som poznal, turistov, trampov, ich známych, kolegov zo školy, z krúžku, starších aj mladších, a po pár týždňoch plánovania sme mohli vyraziť. S dopravou nebol problém, keďže sme sa nazbierali traja. Ale ako vždy vravím nie je to o kvantite ale o kvalite, preto sa neraz ocitnem v lese sám.

Príroda je najlepšie miesto nielen na podávanie športových výkonov, ale aj na sebapoznávanie. Ani som sa nenazdal a stál som na vlakovej stanici a kupoval lístky na vlak. Ďalší deň sme mali vyraziť. S prvým kolegom sme sa stretli podľa plánu, no tretí člen chýbal. Nebolo to v jeho prípade nič nezvyčajné, no keď mi nedvíhal telefón trochu som zneistel. Prišli sme autom k domu jeho babky, kde sme ho videli objímajúceho pekne rodiacu jabloň. Zjavne niečo oslavovali. Nebol však čas pýtať sa kto je kto a tak sme ho letmo strčili do auta, jeho batožinu do kufra a mohli sme vyraziť. Ani sme sa nenazdali a v Košiciach sme si dopriali orosenú odmenu v podobe chmeľovej polievky.

Cesta cez Budapešť ubehla rýchlo. Nočný vlak s príplatkom za ležadlo je vždy super investícia, keďže nikde sa nevyspím, tak dobre ako v pekne pohupujúcom sa vlaku. Ráno sme vystúpili v malej obci v juhovýchodnom Rumunsku. Vybrali sme miestnu menu, zvláštne igelitové peniaze, s výnimočnou odolnosťou, nečudoval by som sa ak by boli aj nehorľavé. Taxík nás priblížil na úpätie hory, ktorá mala byť naším domovom na najbližších niekoľko dní.

Po prechádzke svojráznou rumunskou vieskou sa nám podarilo stopnúť passat, ktorý to mal namierené rovnakým smerom. Starší manželský pár bol rád, že nám mohol pomôcť a my sme sa im tiež odvďačili. Pri ládovaní batožiny do kufra auta sme to zjavne prehnali a kamošovi praskla v batohu plechovka piva. Všimli sme to až v cieli, keď sa za nami pri kráčaní do kopca tiahol chmeľový závan. Žiaden dobrý skutok neostane nepotrestaný, dúfam že nemali pri tepovaní kufra veľa práce. Pri stúpaní do kopca z nás tiekol pot a Jozef položil pozoruhodnú otázku. Kde to som? Zjavne až prvé kvapky potu na jeho čelu prispeli k jeho vytriezveniu do reality.

Prvý deň chôdze sme mali zakončiť tesne pod pásmom kosodreviny v útulni neďaleko potoka. V mieste kde mala byť útuľna však nachádzame len rozhádzane kamene, staré plechy zo strechy a niekoľko trámov. To neveští nič dobré. Začalo pršať. Nebol čas ani rozložiť stan a tak sme sa narýchlo ukryli do suchej toalety, ktorá prežila aj chatu. Keď dážď ustal rozmýšľali sme ako ďalej, boli sme na okraji lesa, ďalej po ceste sa už týčili majestátne vrcholy pohoria Retezat. Vrátili sme sa naspäť k zbúranej chate a rozhodli sme sa že tam prespíme. Rozložili sme stany, založili oheň, navarili  a potom už odpočívali a naberali sily na nadchádzajúce náročné dni čo nás čakali.

Ráno stále pršalo a boli sme nútení trčať v stanoch až do obeda. Následne sme zbalili stany a plní neistoty sa vybrali za ďalšími dobrodružstvami. Prekročili sme rieku, ktorá boli včera značne vodnatejšia vzhľadom na dážď a už po pár krokoch sme uvideli to prekvapenie, z ktorého nám popadali sánky. Nevedeli sme či sa máme tešiť alebo smútiť.

Až ustal prúd nadávok od Joža aj Maťa, mohol som si naplno vychutnať pohľad na krásnu útulňu, s krbom, posteľami a všetkým čo turista potrebuje. Miesto toho sme sa krčili v stanoch. Chvíľu sme zvažovali či sa vôbec doma k tomuto zážitku priznáme. Predsa len je to dosť amatérske neskontrolovať okolie kempu. Ale aspoň sme vedeli že v prípade zhoršenia počasia sa máme kam vrátiť. Rozlúčili sme sa s útulňou a pokračovali ďalej kľukatým chodníkom ktorý miestami slúžil ako koryto rieky smerom k najvyššiemu vrcholu dnešnej cesty. Už keď sme sa na les dívali z poriadnej výšky začalo sa zmrákať. Prichádzajúca búrka nás nútila spraviť zásadne rozhodnutie. Pokračovať alebo sa vrátiť? Rozhodli sme sa pokračovať. No už po pár minútach sme sa otáčali a utekali dole.

Búrka však bola príliš rýchla. Krčiac sa na chodníku pod celtou sme prečkali to najhoršie a pri ustávajúcom daždi, jemnom mrholení sme opäť kráčali smerom hore. Bol som rád, že sme sa nerozhodli vzdať prechod hrebeňa pretože by sa nám výlet predĺžil minimálne o 2 dni, s neistou vidinou dosiahnutia cieľa. Našim útrapám však nebol koniec. Čim sme boli bližšie k vrcholu, tým bol terén náročnejší a ja som si už v hlavne predstavoval, čo nás asi tak ešte čaká. Času už bolo málo, na hodinke mi svietilo pol šiestej, miesto na stan žiadne. Muselo prísť k zásadnému rozhodnutiu či riskneme výstup na hrebeň alebo sa vrátime nižšie a rozložíme kemp.

Rozhodol som že budeme pokračovať. Asi 200 metrov pod samotným vrcholom prišlo to najhoršie. Chodník bol celý pokrytý asi metrom mokrého snehu. Ostávali dve možnosti. Buď sa driapať po strmých skalách obďaleč, alebo riskovať že sa skĺzneme aj so snehom. Ľutoval som že nemáme horolezeckú výstroj. Skaly boli strmé a pri každom pohľade dole sa mi roztriasli kolená. Parťaci na tom neboli o nič lepšie, tiež ich ťažký batoh ťahal dole a zo všetkých síl sa snažili udržať na skale. Ako vedúci skupiny som sa snažil hľadať pomedzi skaly tu najbezpečnejšiu cestu. V tom to prišlo. Z dola počujem zvuk lámajúcej sa skaly. Hľadám bezpečné miesto na nohy a v duchu sa modlím. Otočím sa vidím ako Maťo drží zhora Joža za batoh a pomáha mu znova nadobudnúť rovnováhu a pevne sa chytiť skaly.

Zatiaľ žijeme. 20 metrov pod vrcholov sú však skaly príliš strmé a tak nestáva iná možnosť ako sa posunúť do zasneženého žľabu. Ani nedýchame a opatrným krokom stúpame k vrcholu. Po pár desiatkach krokov sa mi naskytá úžasný výhľad cez hrebeň. Užívam si neskutočné výhľady. Telo mi zaplavuje endorfín, ktorý mi spôsobuje toľko očakávaný pocit úľavy. Číre šťastie. Pocit ktorý človek zažije len keď riskuje. Moment, kedy cíti že naozaj žije. Vymieňame si úsmevy, tľapnutia, dojmy a ploskačku s pálenkou. Po krátkom relaxe musíme pokračovať. O chvíľu padne tma. Južná strana kopca nie je taká strmá, a teda môžeme zrýchliť. Podgurážený pocitom úľavy a pálenkou sa rýchlo presúvame k priesmyku za ktorým sa nachádza náš dnešný cieľ.

Zelená dolina uprostred ktorej sa rozprestiera jazero. Začína sa stmievať vďaka čomu v diaľke vidíme svetlo. Svetlo ďalšej útulne. Túto si už nenecháme ujsť. Po krátkej zoznamke s maďarským párom ktorý tam došiel fotiť zvieratká sa ubytujeme. Klasický večerný program s varením večere kochaním sa výhľadmi a plánovaním ďalšieho dňa. Spánok v 2000 m.n.m. má vždy svoje čaro. Ráno nasleduje rozcvička a potom už naľahko, bez batožiny vyrážame k nevyššiemu vrcholu pohoria. Obdivujeme krajinu, užívame si slnečný deň. Dokonca sme si dopriali aj guľovačku pozostatkami snehu. Všade okolo počuť piskot svišťov. Poobede prichádzame do sedla, odkiaľ máme nasledujúci deň zostúpiť do naspäť do civilizácie, ak sa tak dajú nazvať chatrče v osadách na okraji lesa. Užívame si posledné lúče slnka, a potom už klesáme do doliny a popri jazere naspäť do útulne.

Príjemne unavení a plní zážitkov usíname. Nasledujúce ráno nás čaká prechod hrebeňa a zostup do doliny. Po príchode do sedla som sa s Maťom rozhodol že ešte vybehneme na dva vrcholy z druhej strany sedla kde sme ešte neboli, Jozef na nás čaká v sedle. Naľahko bez batožiny si skackáme po skalách sťa kamzíky. Pri návrate však počujeme krik a búchanie na starú koľajnicu. Zrýchleným krokom vyrážame k Jožovi, kričíme či je v poriadku no s prichádzajúcim vetrom nie je nič rozumieť. Rozmýšľame, čo sa mohlo stať.

Keď sme však obišli kopec na ceste späť do sedla sme zbadali že Jozef mláti kovovou tyčou po smerovníku. Zjavne je vyľakaný a niečo nám signalizuje. Akonáhle sa priblížime na počuteľnú vzdialenosť je nám jasné čo je vo veci. Medveď. Presnejšie medvedica aj s malým medvieďaťom. Alebo medvedieťaťom? Tak či onak sme zvedaví na detaily, aby sme rozhodli čo ďalej. Cieľ nášho postupu je jasný, cez sedlo a dolu do doliny. Keď som však vykukol zo sedla v smere nášho očakávaného postupu, díval som sa v tvári tvár medvedici. Bola o 20 metrov nižšie no aj tak to nebol veselý pohľad. Radosť zo splneného sna išla bokom. Spomínať na stretnutie s medveďom budem ešte dlho, no najprv sa musíme dostať šťastne domov. Ako vraví kolega, dosiahnuť cieľ výletu je ešte len polovica cesty.

Medvedica si zjavne s naplánovala presun opačným smerov a v zmysle cesty najnižšieho odporu cez jediné sedlo široko ďaleko. Medvedica však bola rovnako vystrašená ako my. Našťastie sme boli v sedle prví a tak musela ustúpiť. Začala hľadať cestu v pravom svahu a snažila sa nás obísť. Museli sme rýchlo konať. Rozkaz znel jasne. Čo najrýchlejšie sa dostať do doliny a umožniť medvedici bezpečne prekročiť hrebeň. Pri zrýchlenom zostupe cez snežné pole som sa pošmykol a v okamihu pár sekúnd som absolvoval 5é metrov svahu v úpornej snahe spomaliť môj zostup. Skalnatá pláň pod snežným poľom sa nebezpečne približovala, a neveštila nič dobré. Musel som rýchlo konať. Zo všetkých síl som vrazil nohy do snehu a dúfal, že sa pri tom nezraním.

Podarilo sa. Stál som s nohami v snehu a neveriacky krútil hlavou. Parťáci boli čoskoro pri mne a zdola sme sledovali výstup medvedice do sedla, kde sme ešte pár minút dozadu stáli. Spočítali sme straty a po chvíli chôdze vošli do lesa. Po pár hodinách chôdze sme dorazili na miesto dnešného odpočinku. Cabana Pietrele. Staručká chata no so všetkým čo turista potrebuje, okúpali sme sa v miestnom potoku a podišli k baru. Pri výbere vhodného nápoja na dnešný večer medzi vodkou a whisky nás zase raz zachránila slovenčina. Keď nás predavačka počula ako rozoberáme ktorú pálenku si vybrať, nesmelo vytiahla spod pultu malý demižón s neidentifikovateľnou čírou tekutinou a opýtala sa. Paľinku? Vtedy padli všetky jazykové bariéry a teta nás tam hostila ešte nejaký čas, než sme sa rozhodli prenajať si od nej malú chatku obďaleč. Večer sme si krátili hraním kariet.

Nasledujúce ráno sme pokračovali ešte niekoľko hodín pešo na najbližší autobus ktorý nás odviezol do krásneho mesta s hradom Mateja Korvína. Pri záverečnom pive na námestí v Deve sme spomínali na tých pár posledných dní, a prišlo nám to ako keby to bolo niekoľko týždňov. Hlava plná zážitkov a situácií, ktoré bude ešte dlho spracovávať. Cítili sme sa silní, mentálne silní. A boli sme radi že sme utužili svoje priateľstvo tak ako sa to hocikomu nepodarí, spoločným bojom o prežitie v nehostinnej divočine rumunských Karpát. Prišiel čas zbaliť švestky a odchod domov. Vo vlaku nás ľudia zvláštne obchádzali a až neskôr nám docvaklo, že tento smrad vyrieši jedine kúpeľ a pračka. Našťastie bolo vo vlaku dosť miesta a tak to sprievodca vyriešil karanténou pre nás troch v samostatnom kupé. Po príchode domov boli všetci radi že nás vidia, a naša misia bola kompletná. Ich neustávajúci prúd otázok do mojich uší však neprehlušil otázku, ktorú som si položil sám. Kam ideme nabudúce?

Ďalší krásny výlet za nami a dúfajme že ešte viac výletov pred nami. Rovnako bohaté na nevšedné zážitky a vždy s dobrým koncom. Ako vraví tajná poučka turistu: aj najhorší deň v lese je lepší ako najlepší deň v práci.